• Exkurzia Auschwitz-Birkenau-Krakov

        • Tak, ako každý rok, aj v tomto školskom roku nás čakala exkurzia do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a Krakova, ktoré navštívilo 5 tried tretieho ročníka. Táto exkurzia je u nás veľmi obľúbená, nakoľko nás sedem hodín sprevádza Mgr.  J. Lešková, ktorá na danú tému vie toho veľmi veľa rozprávať.

          Osvienčim mesto, ktoré sa do dejín zapísalo pod názvom Auschwitz veľkými čiernymi písmenami  počas druhej svetovej vojny. A keďže je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, vybrali sme sa po ceste do minulosti na mesto poznačené utrpením a ďalej sme poznávali dejiny v historickom meste Krakov.

            Bardejov sme opúšťali o 2 hodine ráno, spánok sme sa snažili dobehnúť cestou, no únava bola rýchlejšia a dobehla nás počas exkurzie. Do  KL Auschwitz sme dorazili medzi prvými, báli sme sa zimy, no teplota vystúpila nad nulu, čo sa nazýva šťastie. Prešli sme vstupnou bránou a uvideli kamennú cestu. V hlave som si porovnávala situácie. Našu - cesta autobusom, posediačky, v teple, naobliekaní. Ich - cestu väzňov, sporo oblečení, cesta po stojačky, nehumánne podmienky, horšie ako pre zvieratá a nohy holé, odreté a hoci topánky existovali na ich nohách, aj tak to bola malá časť tortúry. A mnou prešli prvé zimomriavky. Z mojej nevďačnosti či z ľútosti alebo z predstavivosti? Zo všetkého naraz. Prvá zastávka bola brána do komplexu barakov. Celý čas nás sprevádzala naša pani profesorka.  Studňa vedomostí nielen o tejto téme. Každá budova zaujímavá niečím iným, každá so svojimi tajomstvami, krutosťami a históriou, o ktorú je potrebné sa starať a odovzdať ju všetkým generáciám. Čo miestnosť, to nový príbeh a nové zimomriavky. Nové strachy a nové hrôzostrašné obrazy. Videli sme cely, videli sme miestnosti a videli sme cesty, po ktorých prechádzali. Chodili po rovnakých cestách a dýchali rovnaký vzduch.  A ich osud bol od začiatku poznamenaný prítomnosťou neustále číhajúcej smrti. Jediný spôsob záchrany boli drôty alebo komíny, iná možnosť nebola. Čo vo mne zanechalo obrovský žiaľ, bola stena, pri ktorej strieľali ľudí. Toľko ľudí a toľko krvi, až zem nasiakla. Nasiakli aj steny, takisto aj strach, ktorý doteraz vanie vo vzduchu. A rozum sa zastavuje nad každým slovom, ktoré tieto udalosti popisujú. A po všetkých „číslach“ , ktoré označovali počty, a tie boli enormné, sme strácali pôdu pod nohami.

          Slovami pani profesorky že „Sú to síce len čísla, ktoré neustále spomíname, no pod každým číslom, si predstavte život, jeden ľudský život.“

          Mali sme možnosť zhliadnuť aj výstavu Davida Olerého, ktorý bol členom „sonderkomanda“. Po vojne svoje pocity preniesol do obrazov, ktoré zachytávajú situácie od príchodu na rampu KL až po plynové komory a pece. Dokonale zachytávajú ťažobu bytia, utrpenie a neustále číhajúcu smrť. Obrazy nás preniesli do krutej  reality táborového života.    

          Neskôr  sme sa presunuli do druhej časti – Birkenau, teda už vyhladzovacieho tábora. My autobusom a oni vtedy... Bez dostatočnej energie,  s pudom sebazáchovy a fyzickou aj psychickou bolesťou. Komplex taký veľký, že koniec sme nevideli. Miesto, ktoré malo prívlastok „Peklo na zemi“, 175 ha.  Od roku 1942 slúžilo na riešenie konečnej židovskej otázky. Spoločnosť  ľuďom v tomto ohradenom priestore robili potkany veľké ako mačky. A ani slovo nehumánny sa nehodí, pretože na toto „žitie“ prídavné meno ani neexistuje. Selekcie. Ďalšie hrozné slovo. Oddelenie žien od mužov,  detí od rodičov, mladých od starých.... Oddelenie „schopných“ od „budúcich mŕtvych“. Ich strach stále rastie a to je len začiatok. Ťažko sa nám chodilo po týchto miestach. My sme sa mohli pohybovať voľne, spokojne,... oni nie. My s právom na život a oni odsúdení na smrť. Prečo? Čím sa títo ľudia previnili?  Len tým, že boli židia. Z úcty k miliónom zavraždených, je dôležité pripomínať si ich osudy. To, čoho je schopný len človek. Jedinečnosť múzea Auschwitz a miesta pamäti je, že prvými sprievodcami boli práve ľudia, ktorí časť svojich životov prežili na tomto mieste. Ľudia, ktorým na ruke ostalo číslo, ľudia, ktorí tu už nemali byť. Práve oni sa stali nositeľmi svedectiev, ktorých pokračovateľmi pomaly budú už len mladí ľudia, ktorým boli tieto svedectvá odovzdané.    

          Po vstrebaní pocitov sme nasadli do autobusu, ktorý nás odviezol do Krakova. Na parkovisku pod Wawelom na nás čakal náš sprievodca p. R. Schmidt.  Prvé kroky smerovali do najstaršej časti Krakovskej Jagellovskej  Univerzity, potom  na námestie Rynek, kde nás teplom zaliala vianočná atmosféra. Pravé vianočné trhy so všetkým, čo k tomu patrí. Svetielka, stánky, aj vôňa tradičných dobrôt. Námestie bolo srdcom mesta a tiež reklamou, pretože zvyšok mesta na nás čakal na ďalší deň.

          Ráno po raňajkách sme sa zbalili a električkou vyrazili spoznávať krásy veľkomesta . Prvá zastávka  legenda o drakovi. Ďalej Wawel - kráľovský palác, katedrála kde boli korunovaní poľskí králi, zvon, ktorý vraj plní želania. A ako každé historické mesto aj Krakov skrýva legendy a povesti. Boli sme sa pozrieť do bývalého  židovského mesta Kazimierz a tiež do synagógy  Rému, vedľa ktorej sa nachádza aj cintorín. Samozrejme všade kde sme sa obzreli, boli turisti zo všetkých kútov sveta. Schindlerovo múzeum bolo nezabudnuteľným miestom. Zaujímavé interaktívne múzeum, ktoré nás previedlo obdobím II.svetovej vojny.  Z jednej strany z pohľadu  prezentácie, každá miestnosť predstavovala určitý rok a udalosti s tým spojené. Časová priamka pomocou  izieb. Od napadnutia Poľska, cez nastolenie nacistickej ideológie, až po zotavovanie spoločnosti po druhej svetovej vojne. Z druhej strany informácie, ktoré nám predával sprievodca. Bolo to ako skok do minulosti na vlastnej koži. Múzeum nemalo jedinú chybu, bolo postavené v roku 2013 s množstvom moderných prvkov a konštrukcií.

          Výlet nám všetkým utkvel v pamäti. Viac sme sa dozvedeli o tragédiách z minulého storočia. A prežívali sme každé slovo naplno. Nadpis „Arbeit macht frei“ už nebude len súčasťou poznámok na dejepise, ale aj súčasťou myšlienky, ako nechceme, aby svet vyzeral.

          Ďakujeme

          Kocúrová, 4.A