• Storočná cesta očami GLS-ákov

        • Sedím v hľadisku, medzi všetkými tými, ktorých tváre denno-denne vidím premávať sa po škole – niekedy bývajú ustarostené i unavené. Avšak dnes také nie sú. Pozerám okolo seba, všade samé úsmevy, iskričky skáču z jedných očí do ďalších. Všade okolo hmýrivé pohyby. Všetci sú plní očakávania, „derú“ sa na tie najlepšie miesta. Zrazu sa športovou halou rozozvučali nežné tóny hudby. Pohľad sme upierali na parket, ktorý razom zakvitol – sedem bordových sukní tanečníc sa točilo smerom, ktorým ich poslalo sedem tanečníkov. Všetko stíchlo a ostalo nemé, kým sa maturanti neukryli pred naším zrakom, kým sme žiakov 4.D triedy neodmenili veľkolepým potleskom za ich waltz v kombinácii s quick stepom. Po nich nasledovala báseň Milana Rúfusa Modlitba za Slovensko, ktorú predniesla Petra Palubová (3.G) v klavírnom sprievode Kristiána Jančošeka (2.G). Odomkli sa tak brány programu akadémie, ktoré pre nás – žiakov Stöckelovho gymnázia – každoročne otvárajú naši múzickí spolužiaci. Každý rok v novembri sa zastavíme, zahĺbime a započúvame.

          Znova všetko utíchlo. Dívam sa na hrdo vzpriamené osmičky, na šesť osmičiek, týčiacich sa na pripravenej scéne. A vtedy mi to došlo! Veď predsa: 1918, 1938, 1948, 1968, 1989, 2018. Tak to preto! Svetlá, vzduch, atmosféra, to všetko je tento rok výnimočne umocnené na druhú. Oslavujeme storočnicu vzniku Československa.

          Akordeónová fanfára v podaní Jána Šinaľa (1.B) otvárala odovzdávanie Cien riaditeľa Gymnázia L. Stöckela. Pódium sa v momente začalo chvieť pod váhou prichádzajúcich celoživotných skúseností, múdrostí a dôležitosťou slov, ktoré sa chystajú byť nahlas vyslovené. Do uší nám doľahol ten známy hlas, ktorý nám mnohokrát na školských chodbách praje dobrý deň. Pán riaditeľ RNDr. Marcel Tribus uvítal svojich študentov, pedagógov i vzácnych hostí a prihovoril sa im. Vo svojom príhovore nás previedol udalosťami rokov 1939 i 1989 a emotívne odmietol zníženie počtu tried, ktoré naše gymnázium v súčasnosti postihlo.

          Cenu riaditeľa získal študent Daniel Mlynarič (4.C) za úspešnú reprezentáciu školy a mesta na celoštátnych a medzinárodných súťažiach v džude a za reprezentáciu na Olympijských hrách mládeže v Györi. Za dlhoročnú úspešnú pedagogickú prácu v matematike na Gymnáziu L. Stöckela získal Cenu riaditeľa školy RNDr. Anton Almássy. Za vynikajúce výsledky dosahované na úrovni krajských a celoštátnych kôl biblickej olympiády boli ocenení MgrMichal Onderko a Mgr. Ján Velebír. Cenu si prevzala aj pani Alena Tančinová za dlhoročnú spoluprácu a podporu výchovy a vzdelávania na Gymnáziu L. Stöckela. Za veľmi významný prínos do medzinárodnej slovensko-poľsko-nemeckej partnerskej spolupráce  medzi školami v Unne, v Muszyne a naším GLS si do svojich krajín odnášali Cenu riaditeľa školy pani Marzena Lizoň (Poľsko) a pán Bastian Schlatter (Nemecko).

          Ocenení sa usadili a nechávajú sa unášať atmosférou programu. Do očí sa mi zapichli biele svetlá. Osvetlili aj tváre stojace na pódiu... hneď som ich spoznala – boli to Simona Chovancová (3.B) a Daniel Fedor-Baláž (3.B). Oni nás hodinami slávy sprevádzali. Jadrom akadémie bolo hudobno-dramatické pásmo Aká si mi krásna, ty rodná zem moja.

          Biela farba symbolizuje radostné zrodenie našej republiky, prezradili po chvíľke. A naozaj. Radosť v hre fláut šikovných muzikantiek, radosť v hlase recitujúcich, radosť v speve Bianky Felegiovej (4.C), radostný Vivaldiho koncert D dur v podaní Timey Fedušovej (3.A) a Karin Baňasovej (3.A), radostný komorný spevácky zbor... a tak mi v ušiach  štvorhlasne znie „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Žehnám ťa, vítam ťa vďačnými slzami.“ Okamihy radosti som našla v bohatej dávke ľudovej hudby, tanca i v ľubozvučnom hraní akordeónu Mateja Hlavinku (3.G).

          A tak rýchlo, ako sa pred desaťročiami radosť vytratila spod Tatier a vĺn Dunaja, tak rýchlo sa na pár chvíľ vytratila aj z ducha, ktorý akadémii vdychoval život. Nie preto, aby sme zosmutneli, ani nie preto, aby sme sa trápili. Len preto, aby sme nepozabudli, že aj toto sa v storočí, ktoré oslavujeme, stalo. Že vojna siahla i na Dunaj, i na Tatry, dotkla sa svojou chladnou, neľudskou rukou i okolia Bardejova. Biele svetlá vystriedali v druhej časti akadémie červené, symbolizujúce žalostné roky republiky. Pri piesni Tichý večer, zloženej na pamiatku obetí SNP, mi oťaželi ruky... Husle vyludzovali smutné tóny, slová známych básní nútili zamyslieť sa. Avšak ani husľové trio, ani verše básní mi z hlavy nevyhnali melódiu a text spomínanej piesne v podaní Sandry Plaskoňovej (3.C) a Laury Sidorjakovej (3.B). Dookola si ju ako pásku pretáčam v hlave, vždy tesne pred koncom sa vrátim späť na jej začiatok... „Nebesá boli dnes také jasné ako kedysi, keď sa v nich strácali z dohľadu holuby a opisy lásky, čierno-biele obrázky, položené otázky...“.

          A zrazu sa mi zazdalo, akoby som pred očami uvidela zlatý, nablýskaný, jagajúci sa nápis „Let’s dance“, ktorý tak často vídať v televízii. Na parket však spoza opony nevybehli celebrity známe z obálok bulvárnych denníkov. Barbara Tančinová (4.G) a Sebastián Gajdoš (4.B), a tiež Klaudia Krakovská (4.D) a Pavol Miko (4.B) zapálili svojimi pohybmi oheň tanca paso doble, a tak oheň horel a roztápal srdce diváka. A každý, naozaj každý by im v ten moment venoval titulnú stranu toho najprestížnejšieho časopisu. Strelka kompasu predposlednýkrát zmenila svoju polohu a dala akordeónovému kvartetu pokyn „Hrajte!“. Potom ešte časť z hry Petra Kováčika v podaní členov literárno-dramatického krúžku Galatea. A červené svetla zhasli.

          Pokojná obloha. Pokojné vlny Dunaja. Pokojné nezábudky okolo poľných ciest. Modrá, modrá, modrá zaliala celé pódium, keď nastala chvíľa tretej časti programu. Spievame o zlatých časoch našej republiky, z pódia ako zo striech hlásame klenoty Urbana, Smreka i Válka, tancujeme naše večné „karičky“. Spoza opony vybehlo mnoho tenisiek a vysmiatych tvárí. Pod ich disko-tanečnými pohybmi v rytme piesní 90-tych rokov sa triaslo celé pódium, reproduktory i svetlá. Roztancovali môj dych a moje srdce bilo v rytme ich krokov. Potlesk, akokoľvek dlhý, by ich talent a lásku k tancu nikdy neocenil dostatočne.

          Sprava i zľava, zozadu i spredu sa ozýva ďakujem, „ďakujeme recitátorom, tanečníkom, hercom, hudobníkom, spevákom...“. Modré svetlá zhasli. Hymna GLS doznela. Potlesk stíchol. Postavím sa zo svojho miesta, opatrnými krokmi sa uberám tam, kde sa to dialo, priamo do srdca slávnosti, na javisko. Odpoviem si na všetko, o čom som ešte pred chvíľou rozmýšľala.

          Milí naši páni profesori, vďaka, že od skorého rána až do neskorého popoludnia sa Vaša adresa mení, že cez číre okná domu na Jiráskovej 12 srší Vaša láskyplná trpezlivosť, mocná odhodlanosť, večná vytrvalosť. Vy ste tí, ktorí náš talent „objavia“, podporia a celému svetu ukážu, čo bolo doposiaľ neprebudené. Ďakujeme Mgr. Lenke Blaňárovej za mnohoraké podoby ľudových tancov a spevov, Ing. Štefanovi Birošovi za ľubozvučné tóny piesní študentov Muzika klubu, PhDr. Márii Bušíkovej, PhD. za naštudovanie časti hry v podaní literárno-dramatického krúžku.

          Zahľadím sa aj na výnimočné miesto. Patrilo tej, ktorá tento rok na pleciach niesla zodpovednosť dnešnej slávnosti, PaedDr. Jane Guľovej, PhD., režisérke, dramaturgičke a scenáristke akadémie v jednej osobe.

          Vďaka za ten veľký kus Vášho srdca, ktorý ste tak ochotne venovali.

          Vďaka, že Vašou zásluhou na seba smieme byť hrdí.

          Aneta Bocková, študentka GLS, 3.D