Aktivity

      • Odkaz proti zisku

         

        Slnko svietilo plnou silou cez staré okná, jeho lúče boli ako žiariví jazdci, ktorí si predierali cestu cez všetko, čo im v nej stálo. Prerážalo bledé žalúzie, a preto bolo v miestnosti teplo.

        Eduard sedel pri papieroch. Čítal rôzne zmluvy, zákony a kontroloval ekonomické záležitosti. Pre horúčavu v miestnosti sa strašne potil. Kvapôčky potu sa mu tvorili na čele a ofina sa mu naň lepila. Nevydržal to. Postavil sa a vyšiel zo svojej pracovne.

        Na chodbe bolo o niečo príjemnejšie, no stále dusno.

        „Musím už dať opraviť tú klimatizáciu v celej budove,“ povedal si sám pre seba a vykročil smerom k chodbe.

        Slnko jasne svietilo cez veľké okná na staré biele steny.

        Dostal sa do vstupnej haly múzea. Predavačka pri pokladni si spokojne čítala knihu, malý vetrák fúkal okolo nej príjemný vánok a ochrankár si spokojne pochrapkával popod nos pri dvojkrídlových dverách pred vstupom k expozíciám. Prešiel okolo nich, svojich zamestnancov, ale nechal ich tak. Márne by ich nútil pracovať, keď nemajú čo robiť. Idúc okolo expozícií si ich prezeral tak, ako to robil už tisíckrát.

        Naprieč všetkým trom poschodiam si okrem upratovačiek a ďalších ochrankárov všimol len okolo desať návštevníkov.

        „To je málo, to je tak strašne málo ľudí,“ hovoril si sám pre seba tak, ako to mal vo zvyku.

        „Kde sú tie časy, kedy sme tu mali až okolo stovky zákazníkov za jednu prehliadku!“ povzdychol si.

        Zrazu sa mu rozvibroval pracovný telefón vo vrecku. Volala mu sekretárka.

        „Áno, Kati?“

        „Edy, máš tu návštevu.“

        So svojou sekretárkou mal veľmi dobrý vzťah. Obaja si boli vekovo podobní, obaja mali podobné záujmy a obaja boli slobodní. Eduard mal pre ňu tak trochu slabosť, ale nikdy by si nedovolil pozvať ju na večeru. Predsa len, bola to jeho zamestnankyňa.

        „Hneď som tam,“ zložil a šiel späť do svojej dusnej kancelárie.

        Nevošiel rovno cez dvere od chodby do kancelárie, ale vstúpil do miestnosti sekretárky.

        „Kto tu je, Kati? Mal som sa dnes s niekým stretnúť?“

        „Nie, nemal si. Je tu nejaký pán Sebjovič. Mám pocit, že to je nejaký podnikateľ tu v meste.

        „Nepovedal, prečo prišiel?“

        Zelenooká ryšavá sekretárka pokrútila hlavou. Eduard si len povzdychol a vošiel do kancelárie cez dvere od sekretárky.

        Pred jeho pracovným stolom sedel a do telefónu pozeral vysoký muž s upraveným účesom. Keď si Eduarda všimol, postavil sa. Natiahol ruku smerom k nemu a prehovoril so širokým úsmevom: „Dobrý deň prajem, volám sa Emil Sebjovič, možno ste už o mne počuli.“

        „Nie ste náhodou podnikateľ?“

        „Áno, to som.“

        „Dáte si niečo na pitie?“

        „Nie, ďakujem.“

        Eduard si sadol za svoj stôl. „Takže, čo vás sem privádza?“

        „Prišiel som sem, pretože mám pre vás jednu ponuku.“

        „Počúvam.“ Eduard si podoprel rukami hlavu

        „Vaše múzeum ma veľmi výhodnú pozíciu. Nachádza sa v centre mesta. Mám oň záujem.“

        Eduard pozdvihol obočie. „Máte záujem o múzeum?“

        Podnikateľ sa zasmial. „Nie, nemám záujem o múzeum, ale o pozemok.“

        „Asi nerozumiem,“ povedal jemne zaskočený riaditeľ múzea.

        „Chcem od vás odkúpiť pozemok. Mám v pláne postaviť tu veľké obchodné centrum.“

        „A čo bude s historickou budovou múzea?“

        „Tak tá nemá v mojich plánoch žiadnu rolu, plánujem ju zbúrať.“ Podnikateľov úsmev sa ešte viac roztiahol.

        Riaditeľ múzea nahlas preglgol. Narovnal sa. „Čo bude so všetkými vzácnymi kúskami expozícií?“

        „Za všetky vám zaplatím. Niektoré by som vystavil na chodbách nákupného centra, ktoré by tu vzniklo. Samozrejme, boli by pod dostatočnou ochranou a zabezpečením, aby nedošlo ku ukradnutiu alebo znehodnoteniu. Ale tie najvzácnejšie by som si vystavil vo vlastnej súkromnej zbierke. Máte tam zopár veľmi pekných kúskov, ktoré by mojim očiam lahodili. keby som sa na ne mohol každý deň doma pozerať.“

        Podnikateľ o tom rozprával so zvláštnou iskrou v očiach. Vyzeralo to akoby rozprával o kúskoch, ktoré ani nevlastní, akoby boli nejaká vojnová trofej. A práve takáto maličkosť zapríčinila, že sa mu podnikateľ zhnusil. No nedal to najavo.

        Eduard sa nadýchol a spustil: „Viete, toto múzeum patrilo mojim rodičom. Boli to uznávaní archeológovia v našom štáte. Všetko čo našli, vždy vystavovali pre verejnosť, napriek tomu, že to vlastnili. Práve preto založili toto múzeum. Veľmi im naň záležalo. Ja som tu v podstate vyrastal, táto budova je ako môj domov. Takže je mi to ľúto, ale musím odmietnuť.“

        Podnikateľa to neodradilo. „Počkajte!“ Posunul pred riaditeľa múzea papier. Boli na ňom popísané nejaké čísla a na konci jedno veľké číslo. „Toto je sčítanie hodnôt všetkého, čo moja ponuka obsahuje. No a tu už je celková suma.“ Ukázal na najväčšie číslo.

        Čiastka na papieri, bola naozaj pekná, to musel Eduard uznať. O toľkých peniazoch sa mu nikdy ani nesnívalo.

        „Viem, aká je v poslednej dobe vaša finančná situácia,“ pokračoval podnikateľ, „dovolil som si prejsť vaše vyúčtovania za posledný rok. Ledva zaplatíte zamestnancov.“

        „Ako ste sa k nim dostali?“ opýta sa prekvapene.

        „Mám svoje zdroje.“

        Eduard sa zamyslel. Premýšľal o ponuke. Napil sa z pohára vody na stole. Otočil sa na svojej pracovnej stoličke a pozrel sa na krásny maľovaný portrét jeho rodičov za sebou na stene.

        Obaja rodičia tam boli dokonalo vystihnutí. Matka krásna, tak ako si ju pamätal, a z otca priam sršala dobrosrdečnosť.

        „Určite by to nechceli, bola to ich celoživotná práca,“ pomyslel si.

        „Prepáčte, ale opäť musím odmietnuť.“

        V širokom úsmeve podnikateľa sa objavila neuveriteľná zlosť a opovrhovanie. Podnikateľ si napravil okuliare. Pohrával sa s prstami a začal rozprávať bez toho, aby sa mu pozeral do očí: „Doteraz som s vami jednal po dobrom, dával som vám výbornú ponuku, ale môže to byť aj po zlom. Ja tento pozemok dostanem za každú cenu, lebo taký som. Keď si raz niečo zaumienim, tak to aj budem mať! Verte, že v tomto meste mám priateľov na vysokých miestach.“ Odmlčal sa a nechal doznieť význam svojich slov.

        Po chvíli pokračoval: „Máte poslednú možnosť. Beriete moju ponuku?“ Prepichol ho modrými očami.

        Eduard pri tom pohľade stuhol. Stratil všetku odvahu. Nakoniec predsa len prehovoril, aj keď nie veľmi rázne: „Nie, neprijímam ju.“

        Podnikateľ sa postavil a prešiel k dverám. „Budete toho ľutovať,“ povedal a bez rozlúčenia odišiel.

        Eduardovi sa triasli ruky. Chytil sa stola a zhlboka sa nadýchol. Nenávidel takéto situácie a zle ich zvládal.

        Počkal päť minút a otvoril dvere ku sekretárke.

        „Kati, môžem ťa poprosiť, urobíš mi kávu?“

        „Jasné, Edy, idem na to. Čo od teba chcel ten chlap?“

        Sťažka si vzdychol. „Obchodné záležitosti. Chcel kúpiť pozemok, kde stojí múzeum.“

        „Čo si mu povedal?“

        „Neprijal som jeho ponuku.“

        „Nezobral to najlepšie, čo?“

        „Povedal mi, že to budem ľutovať.“

        Sekretárke sa rozšírili oči. „Máme sa báť?“

        „Keď mám povedať pravdu, ani neviem.“

         

        Za posledný týždeň sa mu ten chlap Sebjovič pokúšal ešte niekoľkokrát dovolať, dokonca mu písal aj maily. Niekedy to boli formálnejšie správy, strohé nie veľmi príjemné a niekoľko ich bolo až výhražných. Snažil sa ich ignorovať a hádzať do počítačového koša, ale po každom ďalšom maily sa bál toho chlapa viac a viac.  

         

        Bol pondelok. Tie boli z pohľadu návštevnosti múzea oveľa pokojnejšie a skoro nikto až na jeden, maximálne dva školské zájazdy tam nechodil.

        Preto Eduard dorazil až okolo obeda.

        „Ahoj, Kati, ako sa dnes máš?“ pozdravil svoju sekretárku s úsmevom.

        „Ide to na niekoho, kto je v práci od rána,“ podrýpla do neho.

        Rada ho trošku provokovala v bežnej komunikácií, ale jemu to vôbec nevadilo. Zasmial sa. „Vieš, byť riaditeľom má svoje výhody,“ Nadvihol hlavu a usmial sa s falošnou namyslenosťou. Pozrela sa na neho s vážnou tvárou, no dlho jej to nevydržalo. Vzápätí sa už chichootala .

        „Dnes ti to veľmi pristane, máš pekné náušnice. Tie sú nové?“ povedal klasickú otrepanú frázu.

        „Áno, to sú. Ďakujem, že si si to všimol,“ Pousmiala sa, pomocou prstov ich zviditeľnila a začervenala sa.

        Vošiel do kancelárie.

        Zase v nej bolo strašne horúco.

        Pri stole vytiahol výpisy a naplno sa do nich ponoril. Avšak netrvalo dlho a začal mu zvoniť telefón.

        Neznáme číslo. Prečítal si v duchu. Zodvihol. Počúval chlapíka na druhej strane hovoru, nakoniec len súhlasil a položil.

        Nechal všetko, tak ako tam bolo, zobral si len svoje osobné veci a odišiel z kancelárie. Sekretárke povedal, že ide na nečakané stretnutie.

         

        Po polhodine dorazil pred mestský úrad.

        Pani pri vstupe ho naviedla na správnu cestu a po dvoch minútach bol na mieste. Stál pred dverami do pracovne pána Ostrieža, zodpovedného za kultúru v meste. Zaklopal a počkal. Keď ho hlas z opačnej strany pozval dovnútra, vošiel.

        V priestrannej a príjemne chladnej pracovni sedel okrem pána Ostrieža ešte nejaký chlap.

                    Eduard sa neodvážne pozdravil. Podal si s oboma mužmi ruku.

                    Pán Ostriež predstavil druhého muža ako pána Dracha, ekonóma mesta.

                    Všetci si sadli.

                    Ostriež sa hneď chytil slova: „Nechceme vás ani nás priveľmi zdržiavať, takže to bude rýchle. Donieslo sa nám, že niekto má záujem o pozemok, na ktorom stojí vaše súkromné múzeum.“ Podal Eduardovi papier.

                    Eduard ho začal čítať. Postupne sa mu oči rozširovali.

                    „Čo to je?“ opýtal sa neveriacky.

                    „Príkaz k vyprataniu vášho múzea.“ Odpovedal mu ekonóm.

                    „Ale to nemôžete!“

                    „Počúvajte,“ rozhovoril sa Ostriež, „vaše múzeum nám nevynáša skoro nič, ale také obchodné centrum na v centre mesta, veď to je zlatá baňa,“ odmlčal sa a pokračoval: „Je nám to veľmi ľúto.“ Ostriež rozprával s ľútosťou v hlase, ale Eduard cítil z toho tónu falošnosť. „Všetko vám mesto poriadne vyplatí, dokonca dostanete pozemok niekde inde.“

                    „Je to múzeum, nemôžte ho len tak zbúrať.“

                    Začal rozprávať ekonóm: „Nemohli by sme, pokiaľ by to bolo štátne múzeum, tam by to bolo náročnejšie, lenže vlastníte súkromné múzeum.“

                    „Ale aj tak ma nemôžete vysťahovať, je to môj pozemok.“

                    Z Ostrieža zmizla hraná ľútosť. „Pán Slewodský, pokiaľ budete robiť problémy, tak si na vás a na vaše múzeum niečo nájdeme. Potom sa rozlúčte s peniazmi a možno aj slobodou. Verte mi, pána Sebjoviča nechcete rozzúriť.“

                    „Ale vy nemáte žiadne právo!“

                    „Právo tu nehra žiadnu rolu, pokiaľ sa nepodvolíte, tak si na vás nájdeme nejakú špinu. Nebudete prvý ani posledný, nepomôže vám ani súd, ani právnik, nikto. Všetci vás budú vidieť ako kriminálnika.“ Ostriež sa dlhšiu chvíľu odmlčal.

                    Nakoniec po skoro nekonečnom čase prehovoril: „Ďakujeme, máte dva týždne, dovidenia! Môžete opustiť túto miestnosť!“

                    Eduard nevedel, čo má povedať. Postavil sa a bez rozlúčky odišiel z úradu.

         

        Len čo dorazil do kancelárie, Kaťa už vyzvedala. Všetko jej povedal.

        Niekedy mohol za Kaťu len ďakovať. On bol stratený a nevedel ako ďalej. Ale Kaťa si zachovala chladnú hlavu a hneď dostala nápad.

        „Skús napísať na ministerstvo kultúry. Možno ti neodpíšu, ale za pokus nič nedáš, môžeš len získať.“

        „Asi máš pravdu, skúsim to.“

                    Okamžite si sadol za počítač, keď konečne našiel email ministerstva kultúry pre verejnosť, začal písať. Písal ho na tri razy, kým bol s ním konečne spokojný. Odoslal.

                    Uvidíme, pomyslel si.

         

        Na ďalší večer mu na jeho prekvapenie naozaj prišiel email od ministerstva. Lenže aj tam jeho požiadavku odmietli, vraj s ním súcitia, ale obchodné centrum je pre štát prínosnejšie ako súkromné a skoro nenavštevované múzeum.

        Bola to preňho veľká rána pod pás. Bolo to horšie, než keby ten email vôbec neprišiel.

        Trápilo ho to. To naozaj nikto nestojí o históriu vlastného štátu?

         

                    Dni plynuli ako tikajúca bomba a jeho čas sa krátil. Skúsil všetko a nič nevyšlo.

                    Avšak, opäť musel ďakovať všetkým na nebesiach za Kaťu.

                    Nabehla do pracovne ako neriadená strela a bola plná energie. Na nič nečakala a hneď spustila: „Eduard, vstávaj z tej stoličky, rýchlo nemáme čas!“

                    „O čo ide, Kati? Kam sa tak ponáhľaš?“

                    „Prichystaj si nejaký program a informuj ostatných zamestnancov!“

                    „Počkaj, počkaj, najprv mi povedz, o čo ide!“ povedal zaskočene.

                    „Skúsila som včera napísať Európskej komisii, generálnemu riaditeľstvu pre kultúru, mládeže, športu a vzdelávania o našom probléme... zhlboka sa nadýchla, „a odpísali. Niekto tu od nich zajtra príde a pokúsia sa nám pomôcť.“

                    Eduard vyskočil zo stoličky a chcel objať Kaťu, ale zastavil sa, pretože vedel, že by to bolo neprofesionálne. Lenže jej to bolo jedno, sama sa  naňho vrhla a pevne ho objala.

                    „Bože, ďakujem ti, Kati!“

                    „Nemáš za čo, teraz sa sústreď na zajtrajšok. Prídu už zavčas rána a máš jeden deň, aby si im dokázal, že to za ich čas stálo.“

                    „Ale čo si mám na zajtra pripraviť?“ opýtal sa.

                    Kaťa mu položila ruku na plece a vrelo sa usmiala. „Nemusíš sa báť, zo všetkým ti pomôžem.

                    Sadli si a začala vymýšľať plán zajtrajšieho programu.

         

                    Vstával už okolo pol piatej ráno. Veľa toho aj tak nenaspal, po celú noc bol v strese z toho, čo bude na ďalší deň.

                    Urobil si kávu, aby vydržal naprieč celým dňom. Prehodil cez seba svoj najlepší oblek a vyrazil na súdny deň svojej budúcnosti a odkazu jeho rodičov.

                    O pol hodiny už bol pri múzeu. Kaťa stála pred dverami aj so všetkými jeho zamestnancami.

                    Eduard bol neskutočne rád, že jeho zamestnanci za ním takto stoja a veľmi si to vážil.

                    Vystúpil z auta. „Dobre ráno všetkým,“ pozdravil sa, „som neskutočne vďačný, že ste tu takto všetci skoro ráno prišli.“

                    V hlúčiku ľudí sa ozvala menšia vrava.

                    „Dnes je pre nás dôležitý deň. Toto múzeum je pre vás prácou a pre mňa domovom, preto musíme dokázať, že kultúrne dedičstvo znamená viac ako nejaké obchodné centrum.“

                    Jeho zamestnanci sa napriek únave a jeho krátkom predslove usmiali a dokázali mu, že stoja za ním.

                    O zhruba pätnásť minút dorazilo čierne auto ako z filmu. Vystúpili z neho tri osoby. Žena, blondína okolo štyridsiatky, starší pribratý pán okolo šesťdesiatky a najmladší zo všetkých troch bol chlapík so sčesanými vlasmi dozadu a svetlo modrom obleku, odhadom mohol mať okolo tridsiatky.

                     Vyzerali tak vážne, až Eduard stratil všetku odvahu.

                    Žena prešla k nemu a podala mu ruku. Váhal, Kaťa doňho nenápadne štuchla a to ho prebralo k životu. Jemne stlačil žene ruku. Tá sa nečakane usmiala a začala naňho hovoriť v angličtine. Prepol aj svoj jazyk do jeho trochu lámanej angličtiny.

                    „Dobré ráno,“ začal v angličtine. Snáď ste mali príjemný let. Ja som Eduard Slewodský, riaditeľ tohto múzea.“

                    „Rada vás spoznávam, ja som predsedníčka európskej komisie, volám sa Leila Reedez. Toto sú moji kolegovia,“ ukázala na jej spoločníkov, „pán podpredseda Alexander Montercorte a pán podpredseda Karol Haword.“

                    „Môžem vám niečo po lete ponúknuť alebo rovno začneme s naplánovaným program a vysvetlením celej situácie?“

                    Ozval sa mladý Karol Howard: „Najprv by som si dal kávu, pokiaľ vás smiem poprosiť. Bol to dlhý let a cesta v aute.“

                    „Áno, samozrejme, poďte za mnou.“

                    Bol to dlhý deň. Najprv im poukazoval múzeum a porozprával ku každému vystavenému kúsku niečo. Zároveň rozprával o svojich rodič, čo pre nich toto múzeum znamenalo a ako im záležalo aj na histórii. Rozprával to s takým zápalom a ponorením, akým dokáže rozprávať len o veciach, na ktorých mu naozaj záleží. Potom si dali obedovú a poobedňajšiu prestávku, kde sa rozprávali o množstve vecí. Následne sa zviezli na vládnom aute na miesta, kde jeho rodičia niektoré artefakty našli. A deň zakončili večerou v nóbl reštaurácii. Kaťa bola po celý čas ním a pomáhala mu so slovíčkami, ktoré nepoznal. Opäť bol za ňu nesmierne vďačný.

        Na záver dňa po rozlúčke, odchádzali členovia európskej komisie s celkom dobrou náladou a príjemne prekvapení. Predsedníčka Leila mu odkázala, že sa na jeho prípad poriadne pozrú a urobia, čo budú môcť, aby múzeum zachránili.

        „Myslíš, že nám pomôžu?“ opýtala sa Kaťa, postávajúc vedľa neho a sledujúc, ako auto odchádza.

        „Snáď áno.“

         

        Dva dni pred zbúraním sa Eduard rozhodoval, či majú začať vypratávať múzeum alebo nie. Osud rozhodol zaňho. Zavrčal mu pracovný mobil. Pozrel sa naň. Neznáme číslo.

        Zodvihol.

                    „Dobrý deň, pán Slewodský! Tu je Ostriež. Neviem, čo všetko ste museli urobiť a kde zaťahať za nitky, ale vyhrali ste. Vaše múzeum zostane stáť.“

                    Pre Eduarda to bol výbuch radosti vo vnútri.

                    „Prišlo nám nariadenie od ministerstva, že ste pod ochranou. Neberte to ako výhru, Sebjovič to nenechá len tak!“

                    „Dobre, dám si pozor, ďakujem.“

                    Ostriež bez rozlúčenia zložil.

                     V momente pocit úľavy zaplavil celú kanceláriu. Vbehla tam Kaťa, a keď jej povedal, čo sa stalo, výbuch radosti sa zdvojnásobil.

                    O nejakú chvíľu mu prišiel email od Leili Reedez. Písalo sa v ňom, že sa musia ešte raz osobne stretnúť. Tentokrát, ale v hlavnom meste vo vládnej budove.

                    „Pôjdeš na to stretnutie?“ vyzvedala Kaťa.

                    „Áno, určite, vďačím im za veľa. „Kati?“

                    „Áno,“

                    „Chcel by som sa ťa opýtať... už dlho sa na to odhodlávam... pôjdeš so mnou na večeru?“

                    Na Katinej tvári sa ukázal úškrn. „Konečne si sa opýtal, trvalo ti to. Jasne, že pôjdem.“

         

                    „Určite sa to takto stalo, oci?“ Opýtalo sa dvanásťročné dievča, kým hľadelo na portrét svojich starých rodičov.

                    „Presne takto si to pamätám.“

                    „Presne takto sa to stalo.“ Ozvala sa Kaťa zo sekretárskej miestnosti. Vošla do kancelárie.

                    Eduard ju objal okolo pása a pokračoval v rozprávaní: „Nielenže nám zachránili múzeum, stalo sa z neho štátne a ja som mohol zostať riaditeľom. Eurofondy nám pomohli kompletne ho zrekonštruovať a neustále nám pomáhajú zlepšovať a zväčšovať jeho zbierku.

        Práve z eurofondov sme postavili múzejnú sálu, v ktorej sa dnes konajú rôzne predstavenia a akcie. Celkovo je naše múzeum teraz jedno z najuznávanejších múzeí v našom štáte.“

                    Zastavil sa a nechal svoju dcéru to všetko vstrebať.

                    „Môže ti hovoriť hocikto, že Európska únia je zbytočná a len nám káže, čo máme robiť, čo môžeme a čo nie. Lenže nám pomohla budovať odkaz tvojich starých rodičov. A nielen nám. Množstvo ciest, budov a iných dôležitých objektov bolo vybudovaných práve vďaka eurofondom...

                    „Oci?“ skočila mu do reči dcéra.

        „Áno?“

        „Čo sa stalo s tým podnikateľom?“

        Do reči sa pustila Kaťa: „To obchodné centrum postavil na mieste bývalej strednej školy, veď ho poznáš. A robil podobné veci aj naďalej. Kvôli zmenám v múzeu nás často navštevovala práve pani predsedníčka európskej komisie Leila. Aj vďaka našim rozhovorom zistila, že sa tu diali podvody so zmluvami, korupcia a nezákonné búrania. Vysokí predstavitelia mesta potom mali čo vysvetľovať priamo na súde.“

        Dcéra na nich neveriacky pozerala.

        „Poď! Necháme otca dorobiť si robotu a pôjdeme už domov,“ povedala Kaťa dcére a zobrala ju preč z kancelárie.

        Eduard sa tam ešte hodnú chvíľu pozeral na portrét svojich rodičov.

        „Snáď by ste boli na mňa hrdí.“ 

         

                                                                                                                         Tomáš Kiss 1.B